Myšlienka toho, či by som šla niekedy protestovať ma prenasleduje už dosť dlho. Nie, nemám na mysli odviezť sa do Bratislavy a postaviť sa pred budovu nejakej štátnej inštutúcie (i keď ani to som ešte neurobila a určite to nepodceňujem). Od začiatku jari prichádzali správy z arabských krajín o protestoch, o odvážnych ľuďoch, čo sa postavili na námestia a aj napriek tomu, že silové zložky ich mali na muške tam stáli a hovorili o tom, že aj oni chcú slobodne žiť. Pýtala som sa sama seba, či je to dobrá cesta. Či to nie je zbytočný risk, či zdemokratizovať krajinu sa nedá nejak inak, či keď jeden vládca odíde, znamená to, že sa zmení celá krajina, či protestujúci vedia o tom, že demokracia sa vyhlási, no ťažšie sa ju buduje a dlho sa na ňu zvyká.. Pýtala som sa, do akej miery sú ľudia zachvátení myšlienkou byť súčasťou davu, niečoho veľkého, než ozajstným cieľom vydobiť si iné štátne zriadenie. A hlavne, nevedela som si predstaviť, čo by som robila ja. Keby som bola v takom Egypte, Líbyi, Sýrii. Radšej by som si za stolom písala denníček o udalostiach, čo sa mi dejú pod oknom, alebo by som sa šla bojovne hádzať pred pušky s vedomím, že moja obeta možno pomôže veci? Alebo by som bola na zdanlivo bezpečnejšej strane Mubaraka, Kaddáfiho či Assada? Alebo by som sa tvárila, že nič, mňa sa to netýka? Neviem. Neviem ani, či sa mi zdá ísť takto protestovať rozumné. No napriek tomu, sú všetci tí ľudia, čo šli na námestia riskujúc svoje životy hodní obdivu. Mali niečo, za čo bojovali.
Londýn a Veľká Británia, to už je iná šálka kávy. Tu sme v demokracii a ľudia majú právo demonštrovať. Tak to aj začalo – protestom proti policajnej verzii smrti jedného mladíka, ktorý zomrel počas prestrelky s policajtmi. A ten potom nabral tieto násilné rozmery. Tu majú ľudia právo napísať si veci na blog, sťažovať sa na súde a i keď systém vždy stojí len na ľuďoch a tak ako oni ani on nemôže byť dokonalý, stále sú tu spôsoby, ako si otvoriť ústa. Nevravím, že Británia či Slovensko je raj, v ktorom nie sú problémy. Znásilnenia, opustené deti, domáce náslie, drogy, diskriminácia.. Je toho dosť. Ale nespomínam si, že by niekto v poslednej dobe sedel za svoj názor, že terajšia vláda stojí za nič, že politici sú len banda darmožráčov, že aj tak tam všetci v tej Národnej rada iba kradnú.. V Londýne. Nemajú nič, za čo by bojovali. Len presvedčenie, že všetky pravidlá a uniformy chcú zničiť práve ich mladý, slobodný život. Ak aj chcú upozorniť na zlé dopady, ktoré na nich budú mať šetriace opatrenia vlády, rozbíjanie výkladov a okrádanie krvácajúcich chlapcov na ulici ozaj nie je tá správna cesta.
A tu prichádzame späť k Ionescovi. K sile toho, že keď sú všetci nosorožcami, tak sa jedným stanem aj ja. Som silnejší, som väčší. Som dav. A je mi vlastne jedno, že som súčasťou jedného obrovského kriminálneho živla, čo metie ulice a má na svedomí už aj úmrtia.
Pravidlá nie sú ktovieaká vec, ale umožňujú nám žiť tak, aby sme sa neriadili zákonmi prirodzeného práva, kde silnejšiemu stačí slabšieho zabiť a dostane čo chce. Spoločnosť nie je dokonalá, ale rabovaním obchodov a bitkami na jej problémy neupozorníme.
