Moja rozlúčka s folklórom

Autor: Anna Ilavská | 2.2.2013 o 12:53 | Karma článku: 15,64 | Prečítané:  5558x

I keď tancovanie a folklór mám vryté niekde hlboko, kde každý máme napísané čo nás baví a ako radi trávime čas, prišiel čas sa s ním po rokoch chodenia do tanečnej a pôsobenia vo folklórnom súbore rozlúčiť. Ľudia na Slovensku folklór milujú preto, že je. „Je to niečo naše, krásne, čo nikde inde vo svete nenájdeš,“ počuť často hrdých našincov. Ďalšie riadky obsahujú malý exkurz do môjho vzťahu k folklóru, k tomu, prečo som súboru venovala hodiny času a rada si zapnem ľudovku. Myslím, že ľudí, ktorí folklór milujú len preto, že je, je čoraz menej. Preto je dobré skúsiť svoj pozitívny vzťah opísať a podeliť sa o zážitky, skúsenosti, ktoré sú s ním spojené a možno pre ostatných nie sú také očividné.

Môj vzťah k folklóru má dve dimenzie. Tá prvá, to je súborový svet. Folklórny súbor, to sú ľudia, s ktorými trávite viac než šesť hodín týždenne, s ktorými makáte, bavíte sa a cestujte. Takýto dlhý spoločný čas má za následok vznik bezprostredných vzťahov, ktoré sa podľa mňa nedajú tak ľahko zažiť v škole, či na pracovisku.. a v konečnom dôsledku sa tam ani nehodia. A tak niekomu poviete, že mu smrdia nohy, a on sa neurazí... Súbor, to je vytrženie, keď vám na Detve tlieskajú tisíce ľudí. Súbor, to sú festivaly, kde sa opijete, spievate, vyvádzate, vo svojej súborovej mikine, ktorá vás nenechá baviť sa samého. Súbor, to sú cesty do Mexika, Dánska, Portugalska.. odtrhnutie od akejkoľvek reality výmenou za naplánované týždne, kde je jedinou starosťou, zodpovedne odtancovať vystúpenie a to, čo si obliecť na párty. Keď za vami prídu po vystúpení ľudia, aby vám povedali, že ste boli úžasní a vy máte pocit, že makanie v telocvični má zmysel. Súbor, to sú zábavy, na ktorých tancujete kroky automaticky a necháte sa strhnúť tými „svojimi“ pesničkami, alebo si ich proste rozkážete a zahulákate. A myslíte si, takto to bolo kedysi, takto je to aj teraz. Ľudia sa radi bavia, a strácajú starosti v radosti z pesničky. A aj keď ľudové zábavy nie sú diskotéky, zábava tam je živelná, pre tých, ktorí sa radi bavia a sú im jedno reči, ktoré to nechápu. Súbor, to sú priatelia a vzťahy, ktoré držia a na ktoré sa spolieha.

Ale pozor. Súbor, to je aj prekonávanie samého seba a bežné prepotenie niekoľkých tričiek na tréningu, radosť, keď dostanete prvé sólo. Je to zodpovednosť ku kolektívu, že na tréningy prídete a že sa nebudete hlúpo mýliť, aby sa kvôli vám nevracala choreografia od začiatku. Folklórny súbor železničiarov Marína zo Zvolena, to sú roky, na ktoré sa nezabúda.

Druhá dimenzia je tichšia, intímnejšia a moja. Folklór je vzťah, ktorý mám k tradícii, lebo cítim, že som (aj) jej produktom a ňou ovplyvnená. Je to ten pocit, keď sme sedeli v kuchyni môjho starého oca vo Važci, kde sa kúrilo drevom, ktoré pukalo a dotváralo atmosféru momentov, keď som v kruhu rodiny. Asi dva mesiace už nemám žiadneho starého rodiča a nie som nikoho vnúča, no príbehy, ktoré poznám ma robia vnúčaťom a dokonca i pravnúčaťom. Dejepis, ktorý sa učíme v škole najlepšie pochopíme vďaka príbehom, ktoré nám ponúka história vlastnej rodiny. A tak je pre mňa folklór ten pocit, keď si spomeniem na to, ako mi môj starý oco rozprával, keď ako chlapec odviezol na voze v oných zlých časoch jednu židovskú rodinu do lesa, do jednej chalupy, kde sa potom skrývali. Folklór je pocit, ktorý mám, keď počúvam, ako sa voľakedy chodilo kosiť na lúky ďaleko od obce, a keď si predstavím, že po nich behali moje pra-pra-prababičky, aby koscom doniesli čo-to pod zub. Folklór je, keď mi oco povie, že som celá stará mama. Keď ideme na Všech svätých zapáliť sviečky na hroby do Konskej, poslednej dediny pod Západnými Tatrami, odkiaľ je môj starký z maminej strany. Stále počúvam ten príbeh, ako bol môj prastarký v nemocnici. Prastarká šla za ním v zime niekoľko kilometrov pešo a pár mesiacov po jeho smrti aj ona skonala. Môj starký mal vtedy desať rokov, spolu s ďalšími súrodencami ho vychovával po smrti rodičov ich strýko. Keď stojím nad tými hrobmi, vietor fúka a hory sa hrdia svojou nemennosťou, vždy tento príbeh znova počúvam. Je o tom, že život voľakedy bol tvrdý, ťažký, nemaznal sa a ruky museli mať mozole. Folklór je, keď si predstavím svoju starkú, ako večer sedí so širokými okuliarmi v kuchyni, vykladá si karty a upozorňuje nás, vnúčatá, aby sme už boli ticho a spali.

Folklór je pre mňa pocit bezpečia v aute, keď cestujeme v noci a keď sa dymí z komínov a ľudia sú doma a žijú pokojne. Folklór je túžba poznať pesničky z Važca a Demänovej a raz ich učiť svoje deti. Je to pocit, keď si oblečiem kroj a cítim, že ľudia vedeli, prečo nosili veci tak pohodlné a krásne a chcem o nich vedieť viac. Chcem počúvať staré nahrávky, ktoré chrapčia, no spievajú ich ľudia, ktorí si ešte pamätajú ich skutočný význam. Je to návšteva múzea vo Važci, kde niektoré vystavené predmety patrili mojim starým rodičom, ktorí ich bežne používali a ja ani neviem, načo slúžili. Je to obzretie sa v čase, ktorý niekedy plynie prirýchlo.

Nuž a natíska sa otázka, prečo niekto, kto má folklór tak rád, s ním chce skončiť. Nuž, milý čitateľ, musím sa priznať, že titul tohto článku Ťa mierne oklamal. Aj keď už nebudem v súbore, obliekať sa do kroja, a keď budem roniť slzy pri prvom vystúpení, kde budem už iba ako divák, vždy, keď budem cestovať pod Tatry, budem myslieť na tichú piecku a ťažší život voľakedy, ktorý ľudí robil bližšími a pesničky citlivejšie. Folklórny tanec sa dá prestať aktívne vykonávať, no s folklórom ako takým sa nedá rozlúčiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?