Okná do násilia

Autor: Anna Ilavská | 3.5.2011 o 17:10 | Karma článku: 4,50 | Prečítané:  1023x

S jarou prišlo teplo, rozkvitnuté narcisy a hluk detí, ktoré sa po zime opäť vrátili do svojich uličníckych hier. Počasie je teplejšie a v snahe predísť saunovému ovzdušiu v domácnosti ľudia otvárajú okná. Nič nezvyčajné. Až na fakt, že počas jednej mojej cesty z domu do mesta, ktorá trvá asi dvadsať minút som z rôznych otvorených okien počula až tri hádky. Moja prebudená jarná energia klesla na bod mrazu. Chcem vedieť, čo sa odhráva za stenami bytov? Chcem vedieť, čo sa odhohráva za zatvorenými dverami, oknami?

Nenávidím násilie. Medzi normálnymi, slušnými ľuďmi to nie je nič výnimočné, avšak obyčajná nenávisť nestačí. Neznášam, keď sa moji známi rozprávajú, ako sa kedysi niekde pobili. Nenávidím somárov, čo si chodia svoje komplexy kompenzovať na futbalové štadióny a svojimi výtržnosťami škodia normálnym fanúšikom. Opovrhujem tými, ktorí sú schopní v tichosti štyroch stien zmlátiť člena svojej rodiny. Ľudia sa nebijú, ľudia sa rozprávajú. Mama nás od mala učí hovoriť, aby sme si boli schopní problémy vysvetliť a nie ich riešiť fackami a buchnátmi. Nech slovné spojenie „praskli mi nervy“ ide do čerta. Človek sa musí vedieť ovládať, pudy hýbajú zvieratami.

Čo ma však na násilí rozčuľuje najviac, je moja neschopnosť brániť mu. Počas spomínanej cesty do mesta sa ma jedna hádka dotka viac než všetky ostatné. Bolo počuť hysterický a zúrivý krik ženy a plač dieťaťa. Pri bytovke som sa zastavila a ujo, čo vonku kosil sa ma s úsmevom spýtal, či budú lietať taniere. Len aby nelietali facky, odvetila som mu a šla preč. V tomto momente sa začala moja dilema a sama ju nie som schopná vyriešiť. Čo keď facky ozaj lietali a nik s tým nič neurobil, nechal to tak? Lenže každý, čo býva v paneláku je zvyknutý na to, že niektoré rodiny sú pri riešení sporov hlučnejšie. To hneď neznamená, že sa v nich odohrávajú aj scény domáceho násilia. Volať políciu na každý zvýšený hlas tiež nie je dobrým riešením. Ale čo ak tá bitka predsa bola?

Okná sa otvárajú, domácnosti sa delia s časťou svojho súkromia, keď náhodným okoloidúcim umožňujú počúvať svoje hádky. Nie je to nič príjemné, ale je to užitočné. Aj pre jedno mladé dievča, ktoré si viac než inokedy uvedomilo, že niektorým ľuďom uniká podstata normálneho spolunažívania. Čím viac násilia sa cez okno z domu dostane, tým viac je pravdepodobnejšie, že nejaký človek sa nad tým zamyslí. Myslenie je na rozdiel od násilia niečo, čo k ľuďom patrí.... Ale čo s tým potom robiť?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?