Moje cestovateľské príšerky

Autor: Anna Ilavská | 9.4.2011 o 19:09 | Karma článku: 4,93 | Prečítané:  917x

Som jeden z tých maniakov, čo si musia z každej navštívenej krajiny priniesť domov suvenír. A to nie len tak hocijaký. Zbieram plyšákov, postavičky, alebo bábiky, na ktorých je viditeľný symbol krajiny, z ktorej pochádzajú. Dnes som ich pri jarnom upratovaní rátala – mám ich cez tridsať. Celkom fajn počet, no ja som sa sama seba začala pýtať, či som si objekt mojej zberateľskej vášne vybrala dobre.

Samozrejme, všetky moje úlovky nepochádzajú len z mojich ciest. Veľkým zásobovateľom je oco, ktorý sa už smeje, že najdôležitejšia misia každej jeho zahraničnej cesty je nájsť mi malého plyšáka. Keď sa sesternica vrátila z Cypru, pred tým ako mi podarovala malú plyšovú korytnačku, vyšila na ňu červenou bavlnkou „Cyprus.“ To preto, že popísané hračky tam nemali a bolo jej ľúto dať mi takú, ktorá by jasne nehovorila „som z Cypru!“ J S týmto jej osobným príspevkom má pre mňa jej darček ešte väčší význam.

Najvzácnejšie sú však pre mňa tie suveníry, ktoré som si z ciest priniesla sama. Takto sa teším zo svojho panduláka v sombrére, o ktorom som už ani nedúfala, že ho v Mexiku zoženiem, alebo malej vyškerenej Eiffelovky. Moje prvé plyšáky – Dán a Švéd mi zas pripomínajú mojú prvú veľkú cestu do zahraničia bez rodičov na detský folklórny festival v týchto dvoch krajinách.

Asi pred dvoma rokmi som sa rozprávala s jedným chalanom, ktorý tiež zbiera, no keď mi prezradil čo, potichu som sa za neoriginalitu mojej zbierky hambila. Z každej krajiny, kde cestuje, si odnáša knižku Malý princ v tamojšom jazyku. Má ho po francúzky, anglicky, nemecky, španielsky, arabsky a ja neviem po aky ešte. Žiarlila som. Predstavila som si, ako sa túla po nejakom marockom meste a v zapadnutých kníhkupectvách si hľadá svojho princa. Kdežto ja, konzumný barbar, len tak vkročím na hlavné turistické námestie, vojdem do prvého suvenírového obchodu a som vybavená. On pri svojich knižkách musí mesto pobehať, spoznať. Ja len beriem, čo mi dajú a vidím, čo chcú, aby som videla.

Ale dnes, keď som týmto mojim malým spoločníkom utierala prach v poličke, som si opäť uvedomila, aký má moja zbierka pre mňa význam. Keď som ich prekladala, nad každým som sa pozastavila a lovila v hlave. Spomenula som si na úžasnú dovolenku v Portugalsku so sesternicou, na cesty, miesta, okamihy a ľudí. Plyšáci pre mňa nie sú len veci. Sú to strážcovia, ktorí sa starajú o to, aby moje spomienky nikdy nezapadli prachom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?