Skupina, kam som sa aj s kamoškami prihlásila bola konverzačná, čo v prvom rade evokuje rozprávanie a rozprávanie... No druhou srtranou mince je, že keď niekto rozpráva, ostatní by mali počúvať.. A práve tu som sa stretla s mnohými príbehmi a príhodami, ktoré ma možno poučili či inšpirovali viac, než mojich „desať minút slávy,“ keď som sa na hodine pokúšala rozprávať po anglicky ja.
Najväčšiu radosť som mala, keď rozprával Thierry. Mal tak 40-50. Neviem odhadnúť jeho vek, lebo on bol z tých ľudí, čo vyzerajú mlado aj v osemdesiatke. Nosil náušnicu v uchu a okolo hrdla uviazanú červenú šatku. Ako sme neskôr zistili, pracoval ako kulisár (alebo osvetľovač? Už neviem..) v bruselskej opere a popri tom hrával v nejakej kapele. Keď začal rozprávať nejakú svoju story, nik nevedel ako to môže dopadnúť.. A tak sme počúvali, ako raz v Tokyu omylom vliezol na nejakú „gotika“ párty, alebo sa so ženou v New Yourku, ani nevedeli ako, dostali do prestížneho klubu, kým ostatní stáli za zábranou. Počas jaskyniarčenia zas raz skoro zahynul, pričom ho pri páde na chrbát zachránil len ruksak, ktorý niesol a na ktorý dopadol.
Alebo tam bol jeden pán, ktorého meno si už nepamätám, ale naňho sa jednoznačne zabudnúť nedá. Mal nad sedemdesiat, s angličtinou žiadny problém, chodil si s nami len pokecať. Za mladi bol v Afrike, ale už neviem či na vojenskej alebo nejakej zdravotnej misii. Viem len, že nám nosil rozmnožené anekdoty a príhody, ktoré boli napísané takým starším francúzkym štýlom a ktorým som nerozumela. Vždy, keď sa rozhovoril ho bolo ťažko zastaviť a niekedy sme vlastne ani nepochopili, čo rozprával. Ale vždy to rozprával s takým nasadením a radosťou, že sa nedalo nesnažiť sa počúvať a nedalo sa si ho neobľúbiť.
Jedna Španielka mi zas dala kurz dejepisu v priamom prenose, keď nám hovorila, aký dopad má stále Frankov režim na dnešných Španielov.. Alebo tety Bruselčanky, ktoré nás, cezpoľných, vždy informovali o nejakých „tajných“ belgických výrazoch a zvykoch..
Super bola aj naša lektorka – Mitte. Bola Flámka, ale vedela aj (ako všetci Flámi) perfektne po francúzky. Jazdila na motorke a na ramene mala vytetovaného malého šaša, o ktorom nám len povedala, pretože, ako učiteľka, si ho nemohla dovoliť vystavovať. Vyťahovala na nás témy ako adopcia detí homosexuálmi, xenofóbia, extravagancia... A my, skladačka generácií sme sa o tom pekne debatili.. Raz sme boli namiesto hodiny v kine, lebo dávali film o britskej kráľovnej. Boli sme si ho pozrieť a na nasledujúcej hodine sme ho pekne rozoberali.
Chodila som domov za tmy, unavená, ale spokojná. Lebo mať okolo seba neobyčajných – obyčajných ľudí, ktorí už fungujú na vlastných nohách a delia sa s vami o svoje postrehy a názory, to je na nezaplatenie.
Odvtedy už ubehli tri roky a ja som späť na Slovensku.. Chodila som do jazykovky na franinu, teraz som začala s ruštinou. A stále sa mi potvrdzuje moje zistenie, že v tom milom popoludňajšom prostredí si príjemne pokecám, oddýchnem a ešte sa aj niečo naučím... Reči aj obyčajným ľudským postrehom..
Veru.. Koľkokrát chodíš na jazykovku, toľkokrát si človekom.. J