... alebo krátke zamyslenie nad bezpečnosťou žien vo vlaku a nápadom českých susedov vytvorenia takého kupé, kde muži nebudú mať prístup. pokračovanie článku
Alebo o tom, že nič nie je horšie, ako bezcielne rozhnevaný dav. Ionesco asi dobre vedel o čom píše, vykreslil situáciu, kde sa celé jedno mesto premení na nosorožce. Sila myšlienky a davu má obrovskú, až desivú moc. Demonštrácie sú iste potrebná vec, občania nimi majú možnosť upozorniť na problémy a dožadovať sa ich riešenia. Nech však prečítam o násilnostiach vo Veľkej Británii každý nový článok, nerozumiem. Nevidím cieľ. pokračovanie článku
Nechcem zabudnúť ten pocit. kráčam večnosťou v Harmaneckej jaskyni. Snažím sa čo najviac ignorovať ľudí, ktorí sú tu so mnou, snažím sa čo najmenej pozerať pod nohy a zachytiť čo najviac pohľadov na toto podzemie. Nie je to jednoduché. Šmýka sa. Nie je jednoduché ani ignorovať ľudí okolo – napriek tomu, že si povolenie na fotografovanie zakúpil len jeden, akonáhle sú mimo očí sprievodcu, fotia všetci. Rozčuľujem sa, že ľudia nevedia byť čestní už ani voči večnosti, voči samým sebe. A že nutkanie odfotiť si načierno profilovku, spomienku, je väčšie ako čisté svedomie. Ale najviac ma hnevá, že ak by som mala o trošku inú náladu, možno by som sa načierno odfotila aj ja. pokračovanie článku
S jarou prišlo teplo, rozkvitnuté narcisy a hluk detí, ktoré sa po zime opäť vrátili do svojich uličníckych hier. Počasie je teplejšie a v snahe predísť saunovému ovzdušiu v domácnosti ľudia otvárajú okná. Nič nezvyčajné. Až na fakt, že počas jednej mojej cesty z domu do mesta, ktorá trvá asi dvadsať minút som z rôznych otvorených okien počula až tri hádky. Moja prebudená jarná energia klesla na bod mrazu. Chcem vedieť, čo sa odhráva za stenami bytov? Chcem vedieť, čo sa odhohráva za zatvorenými dverami, oknami? pokračovanie článku
Som jeden z tých maniakov, čo si musia z každej navštívenej krajiny priniesť domov suvenír. A to nie len tak hocijaký. Zbieram plyšákov, postavičky, alebo bábiky, na ktorých je viditeľný symbol krajiny, z ktorej pochádzajú. Dnes som ich pri jarnom upratovaní rátala – mám ich cez tridsať. Celkom fajn počet, no ja som sa sama seba začala pýtať, či som si objekt mojej zberateľskej vášne vybrala dobre. pokračovanie článku
V dedine pod Tatrami, v Demänovej, asi vyrastie „slovenský Disneyland.“ Vzhľadom na to, že som v nej strávila veľa času, stojí mi táto udalosť za napísanie pár riadkov. pokračovanie článku
Nie, nešlo o nijaké hnutie milovníkov socializmu, ktorí si zorganizovali svoju spomienkovú párty. Šlo len o zábavu pár ľudí, zväčša bývalých kolegov, ktorí si každoročne organizujú nejakú podobnú, tematicky zameranú veselicu. Mafiáni, Divoký západ.. a tento rok to boli pionieri.. pokračovanie článku
Topánky nie sú len spôsob, ako izolovať nohu od zeme, ani jednou z možností ako demonštrovať svoj vkus. Každý typ topánky sa nosí pri nejakej inej aktivite, a preto sú symbolom atmosféry, ktorú môžem zažiť jednine v nich. pokračovanie článku
Môj prvý a druhý ročník na strednej som strávila v Bruseli. Po čase, keď francúžtina prestala byť mojim nepriateľom č. 1, povedala som si, že by nebolo odveci, v tej hlavičke-makovičke, „popestovať“ aj iné reči. Začalo mi byť ľúto hlavne angličtiny, ktorá mi veru postupne vyfučávala z hlavy. A tak som sa prihlásila na jazykovku... pokračovanie článku
Folklór človeku život poriadne okorení. Muzikant, spevák, tanečník, každý čo s ním má niečo spoločné by určite z rukáva vytiahol nemalé množstvo úsmevných príhod, ktoré mu priniesol. Ja mu však vďačím aj za to, že mi pomáha cestovať v čase. pokračovanie článku
... alebo o tom, že nie vždy vie človek pomenovať to, čo vníma. pokračovanie článku
V poslednej dobe si veľmi kladiem otázku, ako veľmi sú vlády schopné kopírovať a odrážať stav spoločnosti, počúvať ľudí a robiť veci v ich záujme. A či to aspoň niektoré robia. pokračovanie článku
Donedávna som bola odporca slúchatiek v ušiach. Existuje milión dôvodov mojich nesympatií – poškodzovanie zdravia, nebezečie - keď človek v meste nepočuje, čo sa deje okolo neho, hrozí mu viac, že si nevšimne idúce auto, bicykel.. Tiež som to vnímala ako akési utekanie pred komunikáciou, ktoré so sebou slúchatká v ušiach prinášajú. Ako to už však býva, len hlupáci sa nemenia a zo mňa sa stal každodenný počúvač. pokračovanie článku
Dnes som cestovala vo vlaku a naproti mne sedela jedna teta. Viem, na tom, že som videla sediacu tetu asi nie je nič zarážajúce. Ale ona nielen že sedela, ona popri tom aj štrikovala! Áno. Ihlice, okuliare, vlna, skrúcajúci sa pásik pospájaných očiek, šibrinkovanie ihlíc – znaky, na základe ktorých som k tomuto záveru dospela. Štrikovala. A mne to nedalo pokoj. Uzlík k uzlíku... a ja som sa zrazu začala pýtať, čo by pre mňa také štrikovanie mohlo znamenať. pokračovanie článku
.... alebo o tom, ako sa niekto môže poľahky stať súčasťou vojenského cvičenia... Dobre, odolám svojmu nutkaniu poriadne to zdramatizovať a hneď na úvod poviem, že ma nikto neuniesol, nevydieral, ani sa nik nezranil. Príbeh, ktorý sa tu chystám opísať ma však poriadne vystrašil a vzkriesil vo mne viacero otázok.... pokračovanie článku
Veľmi rada cestujem. Čím viac toho vidím, tým viac mojim blízkym (a hlavne bratovi) pílim uši o tom, ako sa čo od čoho líši, ako je niečo strašne európske (bez toho aby som vedela presne definovať čo tým mám na mysli), ako má niečo neskutočnú atmosféru (bez toho, aby som vedela presne charakterizovať akú). Pílim a pílim, rúbem do živej kôry, pretože z lezenia na nervy to má blízko k hnevu a k výzve, aby som čušala. Lenže ja to fakt musím vyrozprávať, opísať, porovnať. pokračovanie článku
Včera ráno, pondelok. Zobudím sa, rozlepím oči, poobzerám sa, kde som a kuknem koľko je hodín. Najprv jedna, potom druhá nôžka sa mi skĺzne z postele a ja si uvedomím, že na mne čosi sedí. Nie, nie je to opica. Je to stiesnená, mrzutá nálada, takzvaný Blbium Divnemijesolis. Prečo blbium? Táto nálada sa objaví nečakane, človek ani nevie prečo. Vlastne na ňu ani nemá dôvod. A ona si príde, nezaklope, drzo sa usadí. A obeť stále netuší, prečo vlastne prišla... pokračovanie článku
„Maj k starším úctu. Nepatrí sa odvrávať. Takto sa s dospelými nerozpráva!“ a iné poučky o vzťahu dieťa - dospelák, mládež - starší, nepopísaný list - skúsenosti. Odvrávanie je u dieťaťa neposlušnosť, u dospievajúceho bláznivá puberta. Kde je však tá hranica, keď prestávame byť ufrflaní tínejdžeri a stávame sa dospelákmi s možnosťou oponovať bez narážok na vek? pokračovanie článku
Raz mi môj učiteľ literatúry povedal, že spisovateľ píše vtedy, keď mu je smutno a keď sa naopak cíti šťastne, nepíše, ale žije. Zatvárila som sa nesúhlasne. On si to všimol, pousmial sa, ale nereagoval – na debatu sme nemali čas, bolo treba preberať látku. Viem, že blogy nie sú umelecké diela a blogger nerovná sa spisovateľ, ale stále ide o písanie. A tak idem písať a necítim sa pritom nešťastne. Naopak, idem písať o peknej veci – o ľudskom potenciáli na pársekundové priateľstvá. pokračovanie článku
Hrozne nerada chodím po doktoroch, ale to asi nie je až tak výnimočné. Nebojím sa však krvi ani ihly, neznervózňuje ma dokonca ani čakanie. Čo mi na turistike po poliklinike však prekáža, je moja absolútna nevedomosť o všetkom, čo sa týka zdravotného stavu. Tým pádom mám pocit, že doktori mi môžu natlačiť hocijaké kaleráby do hlavy (čo netvrdím že robia), a ja im všetko bez problémov uverím. Vírusy a baktérie, teploty, angíny a chrípky, čojaviečodol a netušímčoptyl, nula bodov. Ako najstratenejší zo stratených.. pokračovanie článku
Študentka čo dúfa, že aj bez žirafieho krku môže mať dobrý rozhľad.
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
